Čo spája žiakov našej školy, Liptovské Sliače a maliara Jozefa Hanulu? Na prvý pohľad možno iba meno. V skutočnosti však oveľa viac.
Dňa 23. septembra 2026 sme v našej obci privítali Bohdana Krausa, vnuka Jozefa Hanulu, významného slovenského maliara a rodáka z Liptovských Sliačov. Stretnutie autora so žiakmi 8. a 9. ročníka sa uskutočnilo v KD Liptovské Sliače pri príležitosti vydania novej monografie Jozef Hanula (1863 – 1944) Spomienky na slovenského umelca, na ktorej sa Bohdan Kraus podieľal ako spoluautor. Besedu moderovala kultúrna pracovníčka pani Alena Balážecová.
Meno, ktoré nie je iba na tabuli školy
Každý deň vstupujú naši žiaci do školy, ktorá nesie meno Jozefa Hanulu. Možno si však až počas tohto stretnutia naplno uvedomili, koho meno vlastne nosíme.
Jozef Hanula sa narodil v roku 1863 práve v Liptovských Sliačoch. Z prostredia slovenskej dediny sa vydal na cestu za vzdelaním, ktorá ho priviedla až k štúdiu umenia v Budapešti a Mníchove. Stal sa maliarom, ktorý vo svojej tvorbe zachytával ľudí, ich každodenný život, tradície, vieru i krajinu.
A práve preto je jeho príbeh pre nás výnimočný. Nie je to príbeh človeka z ďalekého mesta. Je to príbeh nášho rodáka. Človeka, ktorý vyrastal na miestach, ktoré poznáme aj my.
Odkaz, ktorý prežil desaťročia
Možno ešte silnejšie než samotné obrazy na žiakov zapôsobilo poznanie, že Hanulov odkaz nezostal zachovaný náhodou.
Bohdan Kraus svojho starého otca nikdy osobne nezažil. Narodil sa až po jeho smrti. Napriek tomu sa rozhodol venovať takmer 40 rokov zhromažďovaniu materiálov o jeho živote a diele. Listiny, fotografie, dokumenty, spomienky, informácie o obrazoch i ďalšie materiály postupne skladal do mozaiky života svojho starého otca. Až z tejto dlhoročnej práce mohla vzniknúť rozsiahla monografia Jozef Hanula (1863 – 1944) Spomienky na slovenského umelca.
A zrazu bol Jozef Hanula bližší
Nie iba ako maliar z 19. storočia. Ale ako človek, ktorý mal svoje záujmy, rád pozoroval svet okolo seba, kreslil to, čo videl, fotografoval a zaujímal sa o nové technické vynálezy svojej doby. V mnohom tak nebol až taký vzdialený dnešným mladým ľuďom – aj on bol zvedavý, tvorivý a hľadal nové spôsoby, ako zachytiť svet, ktorý ho obklopoval.
Žiakov zaujali predovšetkým drobné príbehy, ktoré im Jozefa Hanulu priblížili ako človeka. Prekvapilo ich napríklad, že vlastnil motocykel a cestoval na ňom za svojou maliarskou prácou. Dozvedeli sa tiež, že sa zaujímal o fotografovanie a fotografie využíval pri svojej umeleckej tvorbe. Práve fotografovanie môže byť dnešným žiakom blízke – veď aj oni každý deň zachytávajú ľudí, miesta a okamihy, ktoré nechcú zabudnúť. Hanula však namiesto mobilného telefónu používal fotoaparát a svoje fotografie dokázal premeniť na pomocníka pri tvorbe obrazov.
A práve tu dnes stojí škola, ktorá nesie jeho meno
Pre našich žiakov preto nie je Jozef Hanula iba osobnosťou z učebnice dejepisu či menom na budove školy. Je súčasťou príbehu našej obce. Keď kráčame okolo tabuľky s jeho menom, môžeme si pripomenúť, že aj z malej slovenskej obce môže vyjsť človek, ktorý svojou prácou prekročí hranice svojho regiónu. A že na nás zostáva, aby sme jeho príbeh poznali, vážili si ho a odovzdávali ďalej. Aby meno nezostalo iba menom.
Stretnutie s Bohdanom Krausom nám pripomenulo, že pamiatka na človeka žije dovtedy, kým o ňom rozprávame, poznáme jeho príbeh a rozumieme jeho dielu. Možno práve preto má meno Jozefa Hanulu na našej škole taký význam. Nie je iba nápisom. Je záväzkom nezabudnúť. Je spojením medzi generáciami. Je spojnicou medzi minulosťou našej obce a jej budúcnosťou.
A keďže tú budúcnosť tvoria práve naši žiaci, je krásne, že mohli stretnúť človeka, ktorý takmer štyri desaťročia pomáhal zachovávať príbeh ich slávneho rodáka.
Jozef Hanula odišiel pred viac ako osemdesiatimi rokmi.
Jeho obrazy však zostali.
Jeho príbeh zostal.
Jeho meno zostalo.
A vďaka ľuďom, ktorí jeho odkaz chránia, zostáva aj medzi nami – v Liptovských Sliačoch a v škole, ktorá nesie jeho meno.
